Literárna tvorba

Niektorí z redakcie sa nevenujú len prispievaniu do časopisu, ale vo voľnom čase píšu aj rôzne poviedky.
Ich výber (rozumej, ktoré sme sa nehanbili uverejniť:-)) nájdete na tejto stránke. Príjemné čítanie!
Redakcia

*Názov*	*Autor*
Zápisky K.D.B.	Kýbli©k
O Jankovi a Marienke	Mp3

Zápisky K.D.B.

Zápisky K. d. B., 5.8.2004, 21.00

     Ja vlastne neviem, prečo to píšem. Nikdy som žiaden denník neviedol, dokonca nikdy som žiadny netúžil viesť. Neoplývam ani úchylkou rozprávať všetkým naokolo o svojich príhodách. A aj keby som mal takéto sklony, tak to, čo sa mi prihodilo, vlastne nie je príhoda, teda taká skutočná, príhoda vhodná na referovanie. Možno, možno si to zapisujem, lebo ma vyviedol z miery a to je naozaj nepríjemné, keď vás niekto vyvedie z miery, teda aspoň mne je to vrcholne nepríjemné. A ešte nepríjemnejšie je to vtedy, ak máte pocit, že vás odrovnala banalita, nad ktorou by iný len mávol rukou. No, asi to bude tak.

      Prišiel som sem, ak sa mám priznať, si v prvom rade oddýchnuť. Opustiť malomestské prostredie tak presiaknuté meštiackymi filozofiami, nenávisťami, zanechať rodinný dom, v ňom zvady a bitky dvoch mladších súrodencov, hlavne však výčitky rodičov, to bol sen, ktorý som sníval často ( pravdupovediac aj rád ) a ktorý mi nielen cez noc, lež aj v stave bdenia robil milú, tiež vítanú spoločnosť. Bola to moja voda, čo ma držala celé dni nad vodou. A tak, akonáhle sa ukázala vhodná príležitosť, vrhol som sa na ňu všetkými dvadsiatimi prstami svojich žabacích končatín.
      Tu treba podotknúť, že situácia bola priaznivá až–až. Dedko, chudák, to ťahá už dobrých päť rokov, toľko času uplynulo od babkinej tragickej smrti, sám, nuda ho gniavi zo všetkých strán, po nehode totiž stratil aj časť fyzickej sily, čím asi najviac trpí záhradka a, na rovinu, jadrový fyzik, nikdy nebol moc na domáce práce, už aj krčmičku, predtým jeho ústami preklínanú, sem tam navštevuje, jednoducho, spoločnosť by sa mu bodla. A keďže v minulosti som ich poctieval návštevami dosť často, rozhodol som sa na túto peknú tradíciu po rokoch znova nadviazať. Dedko býva v malej dedinke zvanej D., v ktorej sa nateraz premieta už len okolo 600 nudných filmov. Už len, lebo voľakedy mohlo byť obyvateľov aj dva-, či tri- krát viac, potom sa však ťažisko života presúvalo stále viac do susedných miest a spolu s ním dedinku opúšťali zväčša mladé rodinky s deťmi.
      Prvých päť dní som ani päty z domu nevytiahol nehovoriac už o ostatných častiach tela. Mám totiž rozpísanú jednu poviedku a vcelku som dúfal, že ju počas dvojtýždňového ticha konečne dokončím, ono status rozpísaná nesie už dobré dva mesiace. Dotrepal som si aj rádio, dokonca s CD- prehrávačom, CD- čká obľúbenej kapely ( hudbu beriem ako najvýznamnejší zdroj inšpirácie ), voľné chvíle mi vypĺňali knižky z knižnice bohatej najmä na klasikov, po večeroch sa potom žmochlieval v rukách ovládač.
      Nuž ale ( nuž – toto slovo som pochytil z miestneho dialektu ) poviedka sa akosi zrozvláčnela, dej nie a nie dospieť ku koncu, čítanie omrzelo a viac nudilo ako potešilo, kanály v televízore sa pretekali, kto ponúkne väčšie množstvo čo najabsurdnejších debilín. Neprítomnosť signálu, predtým som ju velebil, veď aspoň ma nik nebude otravovať, navrával som si, ma štvala, teraz by som za také poriadne otravovanie ochotne podpísal hoc aj zmluvu so samotným Diablom. No ten sa akoby napriek neukazoval, tak som bol chtiac – nechtiac prinútený, päty z domu predsa vytiahnuť.
      Prvýkrát sa mi to stalo pred štyrmi dňami. Ako som otvoril dvere, do očí mi udrelo silné slnko, jeho žiara ma prinútila ustúpiť naspäť do predsiene, V tej chvíli som bol rozhodnutý nikam neísť, doslova som preklínal svoju pochabosť, no vtom mi oči zavadili o rozčítaného Puškina. Zaťal som zuby, zadržal dych a vystúpil von.
      Nó, nebolo to také zlé, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Ešte trochu zmätený som sa dotackal cez dvor k bráničke, tú napätý prekonala a pomaly vyšiel von z dediny.
      Vtedy som objavil prírodu. Tá tu naokolí je proste fantastická, neuveriteľne krásna, opradená všetkými superlatívmi, čo vám prídu na myseľ. Spola pokosené zvlnené polia pšenice a jačmeňa tiahnúce do nedozerna, sem tam popretkávané rovnomernými radmi stromom lemujúcimi prašné poľné cestičky, hen na severe vykúka spod vŕšku akýsi hájik bukov a agátov. Pri najmenšom poryve vetra z nich padá zlatý dážď, na slnku sa lesknúce kvapky, zbytky nedávneho dažďa, ktorý svoju márnomyseľnosťou vyhnal z polí kombajny, no keď zistil, že poriadne pokropiť zem, na to nemá síl, ušiel kade ľahšie.
      Hodinky tikajú, je pol desiatej. Čas na večeru

Zápisky K. d. B., 5.8.2004, 22.30

      Teda k veci. Počko dnes ráno sľubovalo perfektnú prechádzku. Príjemne teplučko, pofukoval fajn vetrík z juhu, slnko, nech sa aj pretrhlo, jeho silné lúče sa nedokázali predrať cez pásmo bielučkých, dokonale tvarovaných mrakov ( vážne, obloha vyzerala skôr ako plátno dáckeho maliara, než tá normálna obloha, krutá, reálna, tá, na akú sme zvyknutý, no proste tá…… srať na to ) a keď niečo osvecovali, tak to bol akurát oblý zadok neba s pokročilou formou celulitídy a s prevísajúcimi tukovými vankúšikmi, posmešne otočený k tváram všetkým mimozemšťanom túžiacim obsadiť našu planétu. V diaľke na východe sa modreli sploštené hory, na úpätie najbližšej sa vyšplhala dedina s dvoma kostolmi!!! a trochu nad ňou trónili vinice, z ktorých teraz vidieť len červené strechy chatiek akosi deformovane pričapených k vŕšku, na mňa pôsobili vrcholne abstraktným dojmom.
      Vyrazil som okolo desiatej. Ráno som mal v pláne preskúmať hájik na severe, nech vyzeral z diaľky akýkoľvek veľký, v uhlopriečke nemeral viac ako 500 metrov, dal sa prešliapať krížom – krážom za necelú hodinu. Túlal som sa poľnými cestami, vedľa mňa v úctivej vzdialenosti sedeli buď rady divých jabloní, hrušiek, alebo mi životodarný tieň poskytovali listy a konáre čerešní. Obed som prežil bez väčšej ujmy na piatich jablkách a smäd mi zahasili marhule, čo som si doniesol ešte z domu. Cestou som minul dva chovné rybníky, len to v nich tak čľapotalo, to sa nadhadzovali stovky temer dospelých rýb. Poobede, keď ma znova prikvačil smäd, nevypadla z mojej poľnej fľašky už ani kvapka, a tak som to zhurta zobral k najbližšej dedine, ktorá, našťastie, bola hneď za rohom. Bola malá, hanblivá, skrývala sa v úžľabine na dvoch stranách vyschnutého riečišťa a veru, keby nie kostolnej veži, tak ju ani nenájdem. Nedúfal som veľmi, že by sa tu niekde dal nájsť dáky obchod, no, čo si navrávať, zamieril som rovno do krčmy.
      Jej vnútrajšok bol starý, začmudený, zle osvetlený, hrobka, ktorú po čase otvorili a stále sa všetkými silami bráni prieniku slnka do vnútra svojho zhnitého organizmu. Za barovým pultom nestál nik. Zato vpravo v rohu sa chvelo svetielko, červená bodka, posvätná svieca. Svojím blikotaním sem tam vymodelovalo tieň, tieň nenormálny, tieň absurdných tvarov. Medzi nami, tieň nebol jedinou zvláštnosťou tohto vcelku podivného miesta. Už len púhy fakt, že krčma sa nenachádzala v dedine, ale hodný kus cesty za ňou, niečo našepkával. Inak, mne pripadala ako čierna ovca prúdernosťou vyhnaná z konzervatívnej rodiny. Pripomínala mi seba. Zamieril som k tieňu.
      „ Si Žid?“ ovalilo ma svetielko otázkou. „N-nie,“ dosť prekvapene som vyjachtal. Tieň sa pomaly zdvihol zo stoličky. Narástol tak do výšky mojich pŕs, čakal som, že bude rásť ďalej, no on nie. A taký šťúply a maličký pristúpil o krok bližšie ku mne a tenkým bubienokrvúcim hlásočkom, to sa inak ako hlásoček nazvať nedá, taký bol nevyvinutý, na mňa zakričal : „ To je dobre. Židia sú svine!“ Nastalo dlhé ticho, pre mňa vrcholne trápne, ale na slovo som sa nezmohol, no zdalo sa, že on si ho užíva plnými dúškami. Keď usúdil, že zo mňa už väčší šok nevydoluje, a že jeho úchylná dušička už dolabužila, dodal trochu zmierlivejším tónom osladeným o pocit dobre vykonanej práce, ktorý však stále nestratil piskľavý nádych a bolestivo vibroval pri bubienku : „A načo si sem vôbec chodil?“ opýtal sa. Všimol som si, že mi tyká, to je dobre, už som opäť pri zmysloch. „Hľadám krčmára,“ zakontroval som. „Ech, krčmára, krčmára, toho tu nenájdeš, krčmárku my tu máme, tú hľadaj!“ Zrazu zvraštil husté tmavé obočie k sebe, až tvorilo nepokrivenú čiaru, ostnatý drát a ten zamieril do tmy. „A neviete, kde by som ju našiel?“ nevedel som síce, prečo sa tvári tak skysnuto i napriek tomu som sa snažil udržať priaznivý tón. „Nenájdeš,“ vybuchol s krikom : „Nenájdeš, nenájdeš, nenájdeš! Cigánka jedna! Hen sa jej rozvrieskalo jej zasraté čérne decko, nahé behá po ulici, pfuj, že sa nehanbí, fľandra jedna, tu krčmu máš a holé decko na ulici a ona hybaj tahet za ním. Šak to je aj dobre, lebo vréska jak šálené, no ale uznaj, krčmu má a holý zasran ti jej na ulici vrieska….“Ďalšieho výkladu som bol našťastie ušetrený, lebo mu došiel dych. A tak po moju hruď veľký tieň sa musel najprv viackrát zhlboka nadýchnuť, v pľúcach mu pišťal vzduch a chystal sa pokračovať. No namiesto cisu ma prekvapil svojím pohľadom, inak ostrejším ako jeho hlásoček. Zasyčal : „Ty nie si cigáň, že?“ Pokrútil som hlavou. Viditeľne sa upokojil : „To je dobre, cigáni sú svine!“ Hneď nato dodal : „Ech, čo tu budeš postávať, sadni si.! Širokou, na
      jeho telesné proporcie priširokou dlaňou kývol na stoličku oproti jeho fleku, na druhej strane stola. Stolička bola ako zo stredoveku. Masívne, hnedé drevo, jej ťažké nohy škrípali, keď prerušovali niekoľkoročnú vrstvu prachu na podlahe, to som už sedel, operadlo tvrdé, nepohodlné, s tým najprimitívnejším vzorom, aký si viete predstaviť a predo mnou stôl z takého istého dreva, medvedia laba práve naň položila ďalší pohár, ktovie z kade ho vykúzlil, veď predtým tu bol len jeden, čím sa mu podarilo obnažiť aj časť stola od všadeprítomného prachu a tu, ojhľa, vykukol na mňa molami prežratý obrus. Normálne som mal pocit, že som navštívil apgrejdnuté zapadákovo. Čas sa zastavil asi okolo roku 1500 n. l.. „Len si urob pohodlie!“. Buď to bola len moja halucinácia, alebo slovko “pohodlie“ vyslovil so sadisticko – ironickým akcentom. „Ech, to bolo dávno, keď som tu ja mal naposledy spoločníka. To vieš, tunajší človek je katolík, všade kam sa pozreš samý katolík, no i ja, to nepopieram, som katolík, keď tu ale žijú takí – tí, no veď taká tlupa, nóó, jááj, ortodoxní, hádam vieš. Kostol, modliť sa, ale zábava nikde. Ak net kostola, tak hybaj do poľa, či na dvor lopotiť, pot vypúšťať, okolie ním zasmradiť. Ešte i Cigáni tu do kostola chodá, toť svetová rarita, tá Gisenova knižka rekordov, aspoň myslím. Tak ako ale mládenec, to si nemysli, že mne práca nejak nevoňá, ja keď treba i lopatu i fúrik do ruky chytím, ja jako nejsem dáky darmožráč. No ale i oddychovať treba vedeť, to je moje heslo. Víš, pracovať, pracovať sa hovorí. Čo z toho?! Nuž s viničom sa človek piple, obstriháva vrchy, no ako, dva razy postrieka, tretí zabudne a ta het tá penenospora zničí mu úrodu! A koľko práce nazmar. To pred tridsiatimi rokmi nebolo, jej vtedy to boli časy. Pamätám si, mládencom som bol, asi v tvojom veku, otcovi som pomáhal hrozno zberať. Vtedy ho habafúru bolo a žádne peremosfory a to vy, mladá generácia, tak sa hovorí, nie?, ja nevím, ja som starý, ja už tento váš slang nepoznám. Môj foter nikdy nijaké
      svinstvá naň nekydal, úroda vždy, no čo, ty mi neveríš, ale tak to bolo. Na moju dušu matičku Zem prisahám. Ech, vtedy to boli časy! Nie jak teraz. Vtedy len raz si trávu pokosil, seno vymlátil a bolo. Všecko hotové. Teraz? Pokosíš a o týždeň už narastie zas. Ale to ti povím, to nerozširuj nikde, to za to hlavne počasie môže. Toť minule v televízii dávali, globálne zohrievanie. Veď uznaj. Pred tridsiatimi rokmi sme o krúpoch ani nechyrovali, teda aspoň nedrbali, keď dozrievali marhule. A teraz?! Jedna kalamita a všecko je v háji. A tie potopy, teraz si dobre zapamätaj, čo vravím, toto dlho nevydrží, toto speje ku koncu. Apokalypsa! A to aj tie svine vo vláde za to môžu. Tí komunisti boli síce hajzli, ale títo sú ešte väčší. Veď uznaj…“. Fascinovalo ma, ako dokáže robiť tri veci naraz. Rozprávať, dýchať a, bonus, popritom popíjať destilát z fľaše, ktorý si šalamúnsky schoval do vnútorného vrecka monteriek. Reči pokračovali, no ja som nedokázal vnímať. V letargickom stave, s očami skenujúcimi nekonečno a s mysľou prázdnou ako po alkoholovom resete ( vďaka za radu Matkin), som sedel. Sedel som! No proste, - možno je tá najťažšia činnosť na svete – sedieť. Sedieť. Sedieť…
      Prebral ma až výkrik. Strmhlav cez ušnicu, nedovolenou rýchlosťou krossol bubienok a vyplnil každučkú škáročku mojej RAM–ky. „Svine!“ Tá vzápätí zapla, automaticky sa otvorili oči a zahľadela tu na liliputánca, tu na hodinky. Pol siedmej!!!!!!! Vošiel som sem o pol tretej!!!! Kde je tá kurva, krčmárka?!. A tak som zdvihol šunky a chystal sa rozlúčiť. Pajko sa postavil. „No, ja už musím ísť.“ Priblížil sa ku mne, až ma ovanul pach alkoholu, vyrážajúci ako dym spod skrútených zubov. Senzory sa zalarmovali. Neznámy objekt v ochrannom pásme ( cca 30 cm od tela ). No on podišiel ešte trochu bližšie, to bolo posledný- krát, čo som začul jeho cis : „Musíš, nemusíš. Ale dám ti jednu radu Dobre si ju zapamätaj,“ očká sa mu rozsvietili : „Sú to svine! Všetko sú to svine!……..Ale veď ja ti nechcem zle.“ S prázdnym žalúdkom som sa rozlúčil.
      Kráčam alejou domov. Asi sú tu čerešne, neviem, nevidím dobre. Sľapem chodník. Mám pocit, že som kurva, čo sa za jedno pivo predá starému chlipníkovi. Štyri a pol hodinové orgie! Blúznim! A netuším ani, prečo to píšem v prítomnom čase, pravdepodobne, už klope na dvere únava. No proste, - aby som príbeh ukončil – kráčal som alejou domov s 256 – bitovou paletou farieb v hlave. Pero je čoraz ťažkopádnejšie. Tik – tak. Zrazu všetky farby zmizli! Vyparili sa. Nahradila ich jedna, najsilnejšia, kráľovná.
      „Svine sú to. Sú to všetko svine?“

      Stará facka v reedícii. Nenávisť bez pretvárky. V meste ju aspoň balia do ružových hajzlopapierov … Medzi nami, Hitler bol kokot. Pohnojil a polieval niečo, čo malo zostať zabudnuté v kamenistej pôde pod nánosmi snehu. Keď to svinstvo zosilnelo, roztiahlo svoje blankytne - modré lupienky a do ovzdušia rozšírilo parfumové výpary, presadil to priamo do najtupšej, no čo sa týka poveternostných podmienok najideálnejšej časti mozgu Teplo, chládok, černozeme, chýba len dážď Ale tieto kvety dážď nenávidia. Ten by ich zabil. Ony sa radšej napájajú ľudskou sprostosťou, čo sa tak hojne vyskytuje v zemi.
      Ja som totiž ten blb, ktorého ste minule ľutovali v kaviarni, lebo sa vám priznal, že verí v ľudí. Keď ste potom od neho odchádzali, nenápadne, ale dosť dôrazne ste si ťukali prstom do čela a z vašich ksichtov si všetci mohli prečítať : „ Čo je to, preboha, za debila?“

      Poznámka pre Poga : Toto je prvá, neupravená a neskrátená ( plánujem jej objem zmenšiť na dve strany ) verzia jednej z mojich poviedok. Nedávaj ju, prosťa, ešte na web, len si ju prečítaj a povedz, prípadne napíš, čo si o nej myslíš. Gramatické chyby a podobné kokotiny si všímať nemusíš, ale keby si veľmi xcel, mohol by si mi ju opraviť a poslať späť.

Kýbli©k de Balage

O Jankovi a Marienke

      Raz dávno, v temnom novoveku, okolo roku 2000, v krajine, kde sa peniaze sypali, charaktery kazili, žil malý slušný chlapček, ktorého Jankom B. nazývali. Mal sestričku Marienku B. , ktorá bola ešte úplne maličká a sotva vedela chodiť a obstojne hovoriť v dvoch jazykoch.
      Keď tak raz šli spolu domov, Janko zo školy a Marienka zo škôlky, zrazu, ako blesk z jasného neba, zastala pred nimi čierna dodávka, Chrysler Voyager, rok výroby 99, s dymovými sklami a športovou úpravou. Zadné posuvné dvere sa v momente nehlučne otvorili a vyskočili z nich dvaja svalovci, rovnako celí v čiernom a s dymovými sklami na očiach. Janko sa od strachu skoro... a Marienka sa aj áno. Zlí ujovia vystrašený párik naložili, zavreli ich do klietky a ufujazdili preč. Na rušnej ulici si, samozrejme, nikto únos nevšimol.
      Zaniesli ich do temného zámku....a Janko hneď vedel, koľká bije! Ocitli sa v dome pani Báthoryčky, v podsvetí známej ako Ježibaba s veľkým ´´ J ´´, o ktorej sa nechvaľne traduje, že malé deti konzumuje, alebo rozpredáva na orgány. Vysoká, záhadná a temná postava... so škuľavými očami pristúpila k deťom, chytila Janka za ruku a hovorí mu milým hláskom: ,, Ešte ťa trochu nakŕmime, pršteky zväčšíme a potom ich predáme... a zvyšok... bude dnes na večeru !!´´ Dodala hromovým hlasom, z ktorého deťom nabehla husia koža. Janko s Marienkou sa preľakli ešte viac a Marienka sa rozplakala:,, Čo len s nami bude? ´´ Janko ju tíši: ,, Neboj sa, už mám prísne tajný plán...´´
      Keď ich Ježibaba navštívila v klietke prvýkrát, urobila zásadnú chybu: vypadol jej z vrecka mobil, ktorý Janko šikovne vzal. Keď prišla ´´potravu´´ skontrolovať druhýkrát , spravila ďalšiu chybu. Nechala na stolíku zapnutý laptop so zoznamom svojich obetí. No a keď prišla tretíkrát, vypadla jej z vlasov sponka a vtedy Janko konečne zrealizoval svoj geniálny plán, samozrejme, hneď po odchode poloslepej, polohluchej Ježibaby.
      Z drôtikov v klietke, zo zubov predošlých detí, z Ježibabinej sponky a obalu od žuvačky sa mu podarilo spojiť laptop s mobilom , všetko podľa svojho vzoru MacGyvera a knižky Hackovanie do vrecka, ktorú mal pre istotu vždy so sebou. Spojil sa s centrálou FBI, ale tí Jankov príbeh považovali len za fámu, a preto mu neodpovedali. Janko však nestratil nádej, veď tá umiera posledná, a spomenul si na zoznam zjedených a na súčiastky rozpredaných detí v Ježibabinom počítači.
      Odoslal ho do FBI, maniaci odtiaľ zistili, že sa ten zoznam zhoduje s ich zoznamom hľadaných detí. Do troch minút, ako sľubujú vo svojich letákoch, bol dom obkolesený vojakmi a po zuby ozbrojenými ´´kukláčmi´´.
      Dvere odpálili, aby to vyzeralo efektnejšie, vtrhli dnu, tá akcia sa dá len ťažko slovami opísať: všetkých zatkli, Ježibabu spálili v peci a Janka s Marienkou dobrí ujovia v kuklách, prilbách, s ´´kalašnikovmi´´ v rukách a granátmi v zuboch zachránili a ocenili ich šekom na 100 000 USD za dolapenie dávno hľadanej pedofilnej vrahyne.
      Janko s Marienkou sa šťastne dostali domov a žili nešťastne až do smrti, kvôli tomu, že ich stále znova a znova nasadzovali do akcií podobného typu a zamerania. Pokoj našli až ich sčasti rozložené pozostatky, ktoré slávnostne vystrelili do vesmíru spolu s rádioaktívnym odpadom.

Mp3